ROZHOVOR S LUKÁŠOM OPÁTHOM

Aj keď by sa zdalo, že Lukáš Opáth je čerstvo novou posilou v žiarskom hokeji, opak je pravdou. Žiar pozná veľmi dobre a nie je to tu jeho prvá hokejová skúsenosť. V rozhovore nám prezradí ako začínal on s hokejom, čo preňho znamená práca s mládežou a iné. Viac už nižšie.


ZAČNEME TEDA OD ZAČIATKU, MÁLO KTO U NÁS VIE AKO STE SA DOSTALI K HOKEJU VY A ČO VŠETKO UŽ MÁTE ZA SEBOU VO SVOJEJ HOKEJOVEJ KARIÉRE. MÔŽETE NÁM TEDA POVEDAŤ, KTO JE LUKÁŠ OPÁTH?

Začal som hrať hokej v Prievidzi, kde som prešiel celou mládežou. V doraste sa naskytla možnosť chodiť do Žiaru ešte za skvelého trénera Pažického, kde som nakoniec 2 roky chytával. Toto obdobie bolo všelijaké, a preto som sa snažil odísť niekde do zahraničia, ale kvôli vysokému výchovnému, ktoré žiadal klub, mi to nebolo umožnené. Tak som v 19tich skončil s hokejom, nie len kvôli týmto veciam, ale aj kvôli trénerovi Uličnému, ktorý bol presne trénerom, akého nechcete nikdy stretnúť, práve v takejto kategórií akou je juniorka.

Týmto sa pre mňa začalo úplne najťažšie obdobie, keďže som sa nedostal ani na univerzitu a musel som začať pracovať vo fabrike na zmeny. Vedel som, že toto nie je pre mňa, a preto som sa sústredil na to, aby som sa ďalší rok dostal na univerzitu, čo sa mi aj podarilo. Vybral som si Univerzitu Mateja Bela, keďže Bystrica mi bola bližšia vzdialenosťou aj ľuďmi. Opäť som sa vrátil do Žiaru, kde som chytával za druholigové áčko na štadióne bez stien. Chodil som sem aj trénovať deti zadarmo popri škole, neodhodlal som sa totiž si hneď podať žiadosť do extraligového klubu HC’05 Banská Bystrica. K žiaru som si vybudoval za to obdobie veľký vzťah, či už kvôli deťom, ale aj ľuďom. Po roku sa tu skončil hokej a ja som sa odhodlal osloviť HC’05, kde mi dali príležitosť za čo som doteraz vďačný, pretože som tam strávil 11 rokov. Mal som na starosti základňu a po roku ma spravili mandátnym trénerom pre 1.-3. ročník. Podarilo sa nám s kolegami za tie roky urobiť kus roboty. Popri doktorandskom štúdiu na univerzite sme vytvorili univerzitný hokejový tím UMB, ktorý dvakrát získal titul v EUHL.

Pred rokom som dostal možnosť pracovať na SZĽH ako regionálny inštruktor pod fínskym expertom Jukka Tiikkaja. Za túto príležitosť som veľmi vďačný, pretože ma tie skúsenosti posunuli veľmi dopredu. Jukka Tiikkaja je neskutočný človek a neuveriteľný odborník, každý jeden meeting s ním bol zážitok. Na zväze som ako inštruktor skončil, ale stále som tam zapojený vo vzdelávaní trénerov pre licencie a školenia. Do toho prišla ponuka zo Žiaru, kde ma najskôr oslovili za mládež a neskôr za mužov. Ja som sa rozhodol, že do toho chcem ísť, pretože ako som si to sám nazval, sme na zelenej lúke, kde môžeme začať stavať. Preto som nezvyčajne pred play off prijal ponuku ísť aj do áčka, máloktorý blázon to zoberie, no postúpili sme do veľkého finále a vzápätí sa konečne dohodli aj s mládežou. Uvidíme, čo prinesie ďalšia sezóna, no má to tu veľký potenciál.

V ŽIARI JE HOKEJ VEĽMI ČERSTVÝ AKO TO CELÉ VNÍMATE VY?

To je práve to, čo ma láka, že sú tu pri hokeji dobrí ľudia a sme úplne na začiatku. Musíme pochopiť, že mládež a áčko navzájom spolu súvisia a je to začarovaný kruh. Samozrejme, sme naozaj na zelenej lúke, čo je pre mňa príležitosťou, keďže v ostatných kluboch už toľko priestoru nedostanete. Mojou prvou otázkou ohľadne mládeže v Žiari bolo, či to naozaj chceme robiť inak. Sme na začiatku a nebude to jednoduché, pretože všetko sa nedá urobiť za rok. Verím však, že za päť až desať rokov dokážeme obsadiť každú jednu kategóriu, a potom to bude mať ešte väčší zmysel aj s prepojením áčka. Žiar nemá svojich odchovancov, aj keď áno sú tu hráči, ktorí hrali hokej pred desiatimi rokmi, ale preto sa musel seniorsky tím vyskladať, tak ako sa vyskladal. Všetko je to úzko späté a v tom vidím veľký potenciál, aj vďaka ľuďom, ktorí sa teraz pohybujú okolo žiarskeho hokeja sa to bude dať naozaj dobre nastaviť.

BOL STE NIEKOĽKO ROKOV TRÉNEROM MLÁDEŽE V BANSKEJ BYSTRICI, BUDE FUNKCIA ŠÉFTRÉNERATRÉNERA MLÁDEŽE V ŽIARI PRE VÁS NOVOU VÝZVOU?

Určite je to iné. V HC’05 som bol 11 rokov ako hlavný tréner predprípravky 1.-3. ročníka. Tu som dostal ponuku robiť šéftrénera, podobná pracovná náplň tak ako som to robil na zväze inštruktora, ale teraz sa môžem sústrediť iba na jeden klub. Samozrejme, je to určitá výzva, pretože šéftréner znamená zjednotiť tréningový proces, budovať vzťahy s trénermi, vytvoriť dobrú atmosféru v klube. Taktiež nemôžem zabudnúť na prostredie, ktoré tu musíme vybudovať či už pre deti, trénerov, rodičov alebo celú hokejovú komunitu. Chceme to robiť naozaj inak a ja verím, že sa nám to podarí.

ČO PRE VÁS ZNAMENÁ PRÁCA S HOKEJOVOU MLÁDEŽOU A ČO VNÍMATE AKO NAJDÔLEŽITEJŠIE PRE ROZVOJ MLÁDEŽNÍCKEHO HOKEJA?

Baví ma pracovať s mládežou. Dokonca ma viacej láka práca s mládežou ako s profesionálmi. Deti vieme viacej rozvíjať nie len po tej hokejovej stránke, ale aj po tej ľudskej, pretože na to sa dosť zabúda. Nehovorím, že by ma nelákal seniorský hokej, inak by som nezobral ponuku byť aj hlavný trénerom A tímu a aj práve preto sme vytvorili univerzitný tím, ktorý už môžeme považovať za juniorsko-seniorský hokej, ale tam stále vidím, že tých chlapcov viem rozvíjať, len to chce trpezlivosť. A tu mnoho ľudí nemá a to hlavne pri prechode hráčov z juniorského veku do seniorského. Ale u detí je to veľký proces a to mi dáva veľký zmysel. Nikdy som nemal ambíciu trénovať nejaké áčko, aj keď teraz sa mi naskytla možnosť v žiarskom druholigovom áčku a ako som spomínal nemohol so to odmietnuť hlavne kvôli ľuďom. Uvidíme ako sa to vyvinie, určite chcem byť súčasťou aj naďalej, keďže chceme spoluprácu aj medzi žiarskym hokejom a univerzitným tímom prepojiť a samozrejme práca s mládežou bude na to nadväzovať. Vidím v tom veľký potenciál.

Keď sa vrátim k mládeži, znamená to tu pre mňa veľmi veľa. Keďže ja nie som tréner, ktorý preskakuje často z klubu do klubu. Keby neprišla minulý rok možnosť pracovať pre SZLH a teraz táto možnosť zo Žiaru, bol by som v Bystrici aj naďalej. Možnosť pracovať so žiarskymi deťmi ma zase posunie. Budem šéftréner celej mládeže a všetkých trénerov. Kto ma pozná a pozná moje záujmy, tak vie, že mňa práca s mládežou baví a celkovo aj s ľuďmi, pretože toto nie je len o hokeji ale aj o vzťahoch a prístupe.

Pre mňa je najdôležitejšie aby sme o tom prestali iba rozprávať. Všetci o tom rozprávajú, ale nikto si nepokladá otázky typu či je naozaj tréningový proces efektívny, či je dieťa na tréningu zapojené, dostatočne aktívne čo najviac minút. Či je naozaj tréning a prostredie vybudované na rozvoj hráčov, či tie deti sa cítia v tomto prostredí dobre a či naozaj robíme rozvoj detí. Všetko to so sebou úzko súvisí a nemám pocit, že tomu v súčasnosti všetci naozaj chápeme. Jedna vec je rozprávať a druhá je či sa naozaj pričiním o to, že zabezpečím rozvoj hráčov či už osobnostne, alebo na ľade. Toto tu veľmi chýba. Nevidím, že by sme sa veľmi zaoberali o hráčov aj mimo ľadu. S univerzitnými hráčmi už takto pracujeme dlhodobo. Chodíme napríklad na rôzne charitatívne akcie, kde musia komunikovať či sa prezentovať. Učíme ich vystupovať pred kamerou, musia sa podieľať aj na tvorbe tréningovom procese a celkovo chodu tímu, vyžadujeme od nich samostatnosť a zodpovednosť. Chceme aby sme boli zodpovední voči komunite. Ukazuje sa nám, že tí hráči sa potom viacej vyvíjajú. A takto by sa to mohlo pomaly približovať k zahraničiu.

MÁTE VYTÝČENÉ CIELE V PRÁCI SO ŽIARSKOU MLÁDEŽOU?

V prvom rade chceme určite zjednotiť tréningový proces, aby sme vedeli jasne, čo chceme robiť. Stanovujeme si preto spoločne teraz s celým vedením víziu klubu na 5 rokov, čo je pre nás cieľom, a čo chceme z roka na rok budovať. Sú to také drobnosti ako jednotné oblečenie, budovanie identity, dostať do trénerov efektívny tréningový proces. Je naozaj potrebné, aby to dieťa bolo na ľade a korčuľovalo nie 8 ale 40 minút. Musíme si položiť otázku či sa klub správa ako klub 21. storočia, či sú tréneri pripravení byť coachom 21. storočia. Konkrétne, je pre nás dôležité si teraz vybudovať veľkú základňu. Urobiť nábory v meste a okolí, pretože toto mesto má veľký potenciál. Ako som už spomínal, vytvoriť príjemné prostredie, čo je pre mňa základ. Chceme tu mať v budúcnosti priestory, nazvime to herňa-oddychovňa, kde si dieťa môže prísť pred tréningom oddýchnuť či odreagovať sa. Ja sám neviem pracovať v zlom prostredí, kde sa necítim dobre. Je to všetko o vybavení šatní, vybavení kancelárie, či už taká maličkosť, aby si tréner mal kde spraviť kávu pred tréningom, posedieť, či pripraviť tréning, alebo prečítať knihu.

Ďalším bodom je komunikácia s rodičmi. Rodičia nie sú naši nepriatelia, ale sú naši partneri a bez nich sa nepohneme. To musia pochopiť tréneri, vedenie klubu ale aj samotní rodičia. Chceme naozaj s nimi spolupracovať a informovať ich, aby vedeli čo robíme a prečo to tak robíme. Musia pochopiť, prečo chceme naozaj kreatívne rozvíjať deti na ľade, a aby sa deti nebáli chodiť na tréningy. Musí to byť pre nich zábava do 7./8. ročníka. Potom môžeme začať naozaj niekde cepovať, alebo drilovať. My nepotrebujeme, aby naše deti boli skvelé v 5. ročníku, ale postupne v doraste či v juniorke a neskôr. Až tam môžeme s nimi začať pracovať a uvidí sa či bude dieťa hokejistom alebo nie, ale musíme dať všetkým šancu hrať ten hokej. Kampaň nechajte nás hrať sa, má svoj význam. Tie deti sa musia hrať a zabávať hokejom, to je to na čom musíme momentálne pracovať. Samozrejme, budeme musieť rodičom vysvetliť, že vývojový proces hokejistu nemôže byť založený iba na organizovaných tréningoch klubu, práve preto vytvárame možnosti open ice. Vidím v tom veľký význam, pretože dieťa môže mať 2krát organizovaný tréning na ľade za týždeň a 2 až 3krát do týždňa by sa malo rozvíjať samé na open ice, tak ako sme sa my kedysi rozvíjali na ulici.

V neposlednom rade treba zvýrazniť dôležitosť všestrannosti, aby sme nemali skorú špecializáciu, pretože na to sa veľmi zabúda. Deti sú 6 až 7 krát na ľade organizovane, čo je problém. Musíme dať najavo, že všestranná príprava je dôležitá. Toto všetko je potrebné nastaviť tak, aby tento vývojový proces hráča bol efektívny a dobrý. Chceme aby športovalo, čo najviac detí a hlavne aby nás to všetkých napĺňalo.